Náhodný cestujúci - sa stretávajúci

Všetko sa to začalo naozaj nádherne. Len niekoľko dní pred plánovaným odjazdom som urobil definitívne rozhodnutie a celkom spontánne kúpil lístky na loď a vydal sa na cestu. Prvá medzi-destinácia Palma a potom cesta naprieč celým ostrovom Mallorca do turistickej oblasti nazvanej Cala Mandia. Už počas cesty som si vytvoril nejaké kontakty, keď som stretol 4 poľské dievčiny idúce niekde blízko mojej destinácie pracovať ako chyžné. Povedal som si veď prečo nie - sa nepustiť s nimi do rozhovoru a nudná cesta autobusom sa zmenila na zaujímavú konverzáciu. Na také prvotné "prelomenie ľadov" je veľmi účinné využiť zaujímavosť oboch slovanských jazykov. Takto sa dá celkom dobre zabaviť na rôznych poľských slovíčkach, kým oni sa bavia na pri výslovnosti našich slovenských alternatív. Aj keď sme poväčšine komunikovali v Angličtine, musím uznať, že so slovenskými a poľskými slovíčkami je naozaj sranda. Ešte nakoniec som si vypýtal aj číslo jednej z nich. Človek nikdy nevie, veď svet je malý a tieto dievčatá boli naozaj sympatické. Nakoniec sme boli od seba vzdialený len nejakých 15 km na ostrove. Myslem som, že sa im niekedy ozvem, ale neozval som sa. Možno nebol dôvod, nebol čas, nebola príležitosť...

Možno to je práve čaro náhodných stretnutí, keď sa dvaja náhodný stretávajúci sa venujú len sebe práve na náhodný počet minút, či hodín (prípadne až dní) a potom už nikdy viac nemajú to šťastie na seba naraziť... Práve vtedy som však 1,5 hodiny náhodného stretnutia hodnotil ako dostatočne dlhú chvíľu na to, aby som dal ďalšiemu stretnutiu šancu. Stretnutiu, ktoré by už nebolo inicializované náhodou, ale práve jedným z dotyčných, predtým náhodne sa stretávajúcich osôb, keďže sme si na seba dali telefónne kontakty. Takže poistka bola a ja som po výstupe v Porto Cristo mohol usmievavý pokračovať do konečného cieľa. Bol som opäť pozitívne naladený a otvorený ďalšiemu nehodnému stretnutiu.

Ešte pred nástupom do ďalšieho autobusu som spoznal sympatickú francúzsku slečnu, ktorá nebola v tejto oblasti ostrova až tak nová ako ja a predsa mi na moment pripadala viac stratená ako ja. Už asi tretím rokom chodila na rovnaké miesto na dovolenku, tento rok sama, ako vravela za účelom vypnúť mozog a oddýchnuť si, ďaleko od reality, ďaleko od práce a ďaleko od svojho každodenného života. Toto som v skutku nechápal, prečo by niekto chodil sám na dovolenku. Ja predsa od dovolenky očakávam úplne niečo iné. Práve spoznať nových ľudí, zabaviť sa a využiť všetky služby (hotela) naplno. Možno keď už nebudem študent a budem skutočne tvrdo pracovať a možno budem v slepých uličkách medzi vzťahmi alebo niečo podobné, budem chcieť byť len sám a vypnúť. Avšak teraz to bolo pre mňa nepochopiteľné, ale aj tak som to nechcel veľmi pitvať. Možno v skutku prežila nejaký kritický bod svojho života, tak prečo by to rozprávala nejakému 10 minútovému cudzincovi ako som bo v tej chvíli ja. A možno má len každý iné priority a je to celé jednoduchšie ako sa na prvý pohľad zdá.

Musím však uznať, že konverzácia bola opäť zaujímavá. Aj keď som teraz nemohol využiť blízkosť jazykov na prelomenie ľadov, keďže Slovenčina a Francúzština sú dva úplne odlišné jazyky, bolo veľmi zaujímavé ju počúvať. Najmä ten ostro badateľný francúzsky akcent v Angličtine mi pomohol uhádnuť a potvrdiť si, že je naozaj z Francúzka. Okrem toho, že som sa dozvedel ako sa povie, že sa vo francúzštine povie, že pršia žaby, keď prší naozaj veľa, dozvedel som sa, že býva v hoteli, ktorý susedí s mojím a pešo je vzdialený len nejakým 10 minút. Práve toľko mohol trvať aj náš rozhovor. Po ňom však neviem prečo som si kontakt nevzal.

A keď som vystúpil s toho posledného autobusu priamo v mojej konečnej destinácii, spýtal som sa sám seba: "Prečo?" Skutočne neviem. Veď som mohol. A takto si vytvoriť prvú oficiálnu kamarátku priamo no novom mieste. Možno to bolo tým, že naše náhodné stretnutie bolo naozaj veľmi krátke, možno to bolo faktom, že o pár dní dovolenku končila a človek predsa len zvažuje, či sa mu oplatí vytvoriť si priateľov na nejaké 2 či 3 dni. A možno to bolo faktom, nad ktorým som celý čas rozmýšľal v podvedomí, že chcela byť sama. Takže som sa celý čas upokojoval myšlienkou, že som jej naozaj nechcel kaziť plány a určite by bolo zbytočné zobrať si kontakt a tak som sa v celku zachoval dobre a ako ten najväčší gentleman.

Potom som si však uvedomil, že moje rozhodnutie bolo najviac ovplyvnené situáciou. Situáciou a okolitými podmienkami, za akých sme sa stretli. Povedal som si, že skutočne by sa neoplatilo spoznávať osobu, ktorá odíde z môjho života o 2 dni. A tak to bolo predurčené. Jednoducho prídu ďalší. Toto skutočne nedávalo zmysel. Ale je to tak. Ľudia si vyberajú ľudí nielen podľa osobnosti ale aj podľa okolností. Je to zlé? Myslím, že nie. Veď predsa najviac, čo môžem ďalšej osobe poskytnúť z môjho života, je môj drahocenný čas. A takáto investícia je veľmi drahá. V dnešnej dobe špeciálne, keď čas sú peniaze. Ale čoby len peniaze, ak zoberieme v úvahu, že čas na tejto prekrásnej planéte je nám ešte stále obmedzený. Nazval by som to prirodzeným (a na ospravedlnenie svojej osoby pozitívnym) egoizmom.

Ako som za jeden den zmeškal metro, lietadlo a dva autobusy...

....ale ako to potom naozaj stálo za to! (časť 1.)


Opäť sa Vám hlásim zo Španielska. Som opäť bohatší o niekoľko nových skúseností a krásnych zážitkov, ktoré ma stretli na ceste životom a rád by som sa s vami o nich podelil.

Naplánovali sme si krásny výlet z Valencie do populárneho mesta na opačnom konci Španielska, nazvaného Santiago de Compostela. Ja - čistý Slovák, Valentina z Talianska a Theresa z Nemecka - všetci Erasmus študenti odhodlaný a pripravený podstúpiť nové zážitky, preskúmať nové mestá, spoznať novú krajinu a nových ľudí, ochutnať typické miestne jedlá a hlavne stretnúť našich dvoch kamarátov - Španielov - v už spomenutej destinácii - Santiagu. Takže celkom medzinárodná posádka. Áno, pripravený, ale nie tak úplne. Nuž, nech teraz príslovie hovorí za všetko. Hovorí sa, že "presnosť je výsada kráľov" a určite sa každý (tak ako ja) aspoň rád posnaží chodiť presne. No snažiť sa je jedna vec a vykonať druhá (nakoniec ako to s presnosťou chodí v Španielsku som rozoberal už dávnejšie). Verte mi, som veľmi rád keď stíham veci a deň mi vychádza naplánovaný s presnosťou na minúty, no tentoraz to s tou presnosťou nejak nevyšlo. Čo sa deje? Nestíhame! Nevadí, ja a Valentína vyrážame z domu a ideme chytať najbližšie metro na letisko, zatiaľ čo Theresa nás už pripravená vzlietnuť čaká na letisku (žeby nemecká precíznosť - asi to hrozné škatuľkovanie ľudí niekedy vychádza).

Zatiaľ čo my prichádzame na stanicu metra, jedno, smerujúce priamo na letisko, nám práve pred nosom ušlo. Moje poďakovanie v tejto chvíli patrí vynálezcovi turniketov, ktoré neslúžia na nič iné ako na spomalenie (ach, staré dobré metro v Prahe...) Nič to, počkáme chvíľočku, veď príde ďalšie. Keď som sa pozrel na informačnú tabuľu, zistil som, že z chvíľočky je pekných 20 minút. Keď som začal počítať minúty, zistil som, že situácia je viac ako kritická. Nesmelým hlasom som prehlásil: "Nuž, dneska asi nepoletíme!" Spočiatku som asi ani neveril vlastným slovám. Aj tak som však zaujal bezpečnostné opatrenia - hlavne nepozerať na hodinky, aby to neubehlo prirýchlo :) Neubránil som sa však a musel som kontrolovať aspoň každých tridsať sekúnd, či už náhodou nie je čas, aby to metro bolo už tu. A predstavte si, ono ešte meškalo a prišlo niekoľko minút po predpokladanom príchode. Vtedy som si to uvedomil. Naozaj nestíhame.

Postupne viac a viac dopovaný adrenalínom, ale určite ešte s chladnou hlavou som si cestou metrom začal v duchu nadávať (pre istotu po Slovensky - čo ak by som niečo povedal nahlas) na to ako je metro hrozne nespoľahlivé a ako v Španielsku všetko mešká a nikto a nič nechodí na čas. A teraz sme to boli my. A keďže som ešte predtým neletel zo Španielska, tak som si pre vlastné upokojenie začal vyvíjať teórie, že by aj to lietadlo mohlo meškať a že kľudne aj ten check-in by mohli zavrieť o niečo neskôr, keď už sme v tom Španielsku. Začal som však robiť predbežné opatrenia a snažil som sa skontaktovať moju spolucestujúcu Theresu, ktorá na nás už trpezlivo čakala na letisku. Neviem síce akým spôsobom ale nejako som vyprodukoval teóriu, ktorú som sa následne snažil vysvetliť v priebehu málo minút telefónneho hovoru limitovaného nedostatočným kreditom. Pokúšal som sa jej nahovoriť, nech prehovorí slečny (prípadne zapôsobí šarmom na pánov), ktorí kontrolujú check-in a vysvetlí im situáciu, že dvaja pasažieri (a teda my) dôjdu na letisko o 10 minút neskôr ako je pôvodný naplánovaný čas zavretia check-in-u. Nech len s tým zatvorením počkajú, že sme na ceste... a tu zrazu tú-tú-tú-tú...došiel kredit. Ostalo len dúfať, že to všetko pochopila a že to nejako dobre dopadne. Aspoň mi to vymýšľanie teórií skrátilo trošku čas; do letiska ešte tri zastávky...

...na tej poslednej ihneď po zastavení vlaku som rýchlo vybehol a snažil sa čo najskôr dostať k mojej leteckej spoločnosti. Spomalili ma opäť len tie hlúpe turnikety a zopár trúfalcov, ktorí sa snažili narušiť moju optimálnu bežeckú trasu smerom k check-in-u. Našiel som ho! Ale nebol to ani optimistický, ani povzbudzujúci pohľad. Rad pred ním je prázdny, nebolo tam ani človiečika, obrazovka s nápisom čísla letu vypnutá a sympatická slečna v modrom uzatvorila check-in danej spoločnosti a odchádza. Rýchlo, pôjdem jej vysvetliť svoju situáciu - musia predsa o mne vedieť! Lenže skôr ako som otvoril ústa ma sympatická slečna len upozornila, že check-in je zatvorený a že všetko mám riešiť cez hlavnú kanceláriu, ktorá bola našťastie hneď oproti. Oproti, ale narozdiel od check-in s dlhým radom ľudí čakajúcich na vyriešenie svojich vlastných a určite dosť kritických problémov. Chladná hlava mi hovorila, že ak tam každý stojí len tak pokojne, tak zaručene nemôžu mať akútny problém. A teda ten môj má určite vyššiu prioritu - mne to predsa letí o necelých 20 minút. Tak to teda spravím a následne som vysvetlil každému čo je vo veci a celkom zdvorilo tých zúfalcov - nie menších ako ja - predbehol.

Keď som sa konečne dostal ku okienku mohol som začať zúfalo obmäkčovať srdcia letušiek, aby ma ešte dodatočne zapísali, že poletím :) veď batožinu som nemal, tak ide v podstate o jeden klik na tlačítko OK v počítači! Nemožné - s odôvodnením, že databáza je uzatvorená a nedá sa s tým nič robiť! Nebola žiadna možnosť ako sa dostať na check-in a bez vytlačeného papiera ani za security zone. Pričom o tom, či budem letieť alebo nie rozhodoval len jeden hlúpy vytlačený papier s mojím menom a číslom pasu. Nie, nemyslím letenku. Stačil obyčajný papier vytlačený zo stránky aerolínií, aby som mohol prejsť cez letiskovú kontrolu. Nemal som ho a nemal som ani možnosť si ho vytlačiť. Bolo už neskoro.

Tiež som si myslel, že je to nemožné, ale stalo sa :) A ja si môžem dať ďalšiu čiarku! Po nejakých tých vlakoch, množstve autobusoch, električkách, metrách, a myslím, že aj kedysi ešte dávno na dovolenke s rodičmi už aj loď (čo ale nebolo mojím zavinením!) si konečne môžem pripísať na svoje konto už aj zmeškané lietadlo! Tak, bol to nízko-nákladový let za nejakú "zanedbateľnú" čiastku (20E) ale aj tak to zabolelo. Už možno ani nie kvôli tým peniazom, ale kvôli tomu, čo všetko bolo naplánované a chystal som sa prežiť krásny výlet so skvelými ľuďmi. Len ťažko som odchádzal od okienka leteckej spoločnosti a stále som nechcel uveriť, že to nie je technicky možné. V hlave sa mi preplietali všelijaké myšlienky, tie najmocnejšie boli vyprodukované teórie ako by som mohol ešte teoreticky obísť letiskovú kontrolu, ako by som im to s mojou skomolenou španielčinou určite vysvetlil. Ako len prejsť tú nielen pomyselnú čiaru bezpečnostnej kontroly, pretože všetko logické a racionálne som už dávno skúsil. Tieto pocity boli umocnené "krásnymi" spomienkami na odchádzajúce metro, zmeškané o tých pár kľúčových sekúnd...

Bol to ťažký boj. Lietadlo som predsa videl z okna, vedel som že je tam - že sa dá fyzicky stihnúť a to by som ani bežať nemusel (ako som pri väčšine iných dopravných prostriedkov bežne praktizoval). Vedel som, že mám naňho lístok (kdesi v počítači RyanAir), tak ma musia pustiť dnu! Išlo len o formálnu procedúru - check-in, ktorej neabsolvovanie je výsledkom, že nemám pre mňa v tej chvíli najdôležitejší papier života! Bojoval som sám so sebou. Došlo mi, že systém je proti mne, aj keď stále som ešte dúfal a čakal na zázrak. Samozrejme, že niekedy v tom hroznom súboji racionálnych a nereálnych nápadov som stihol ešte nakričať na dievčatá, aby sa len ponáhľali chytiť lietadlo a nemysleli na mňa. Že keď sa mi podarí obmäkčiť nejakú dušu krásnej letušky, tak že sa stretneme v lietadle. Oni mali tú dobrú výhodu, že absolvovali internetový check-in a mohli si kľúčový papier vytlačiť už doma. Tak mali čo ukázať a mohli pokojne ísť.

Odišli. Ostal som len ja. Aj keď obklopený množstvom ľudí, sám. Zo všetkej tej spleti bláznivých nápadov a niekedy poriadne odvážnych myšlienok ako sa dostať do lietadla, začali postupne víťaziť tie najrozumnejšie. Začal som sa zmierovať s realitou a rozmýšľať nad alternatívnou trasou skrz celé Španielsko. Auto, autobus, vlak alebo risknúť ďalšie lietadlo? To by už bolo asi ťažké zmeškať keďže som na letisku, pomyslel som si satiricky. Pozeral som sa na tabuľu s rozpismi letov, už ani neviem prečo. Len tak som sa chcel uistiť, či niečo neletí poblízko mojej destinácie a či moje pôvodné lietadlo skutočne odletí z Valencie. Veď predsa mohlo náhle začať snežiť :) keď už vo Valencii sneží tak často - raz za 100 rokov. Už som bol na odchode. A tu zrazu som nedokázal uveriť vlastným očiam! Neistou chôdzou, so so sklonenou hlavou a takmer slzami v očiach Valentína a Theresa kráčajú oproti mne. Postupne vychádzajú z bezpečnostnej zóny a registrujú moju prekvapenú tvár. Ich výrazy neboli príliš odlišné od môjho. Ani ja, ani oni, ani zamestnanci letiska v bezpečnostnej zóne, ba ani okolitý ľudia nechápali o čo ide. Veď predsa z bezpečnostnej zóny sa takto nedá vísť, nemôžeš sa vrátiť ak vstúpiš. Neviem ani či som sa v tom šoku dokázal spýtať čo sa stalo. Keď som sa dozvedel, že zmeškali lietadlo aj oni, bol som úplne prekvapený. Priznám sa, že sebecky aj trošku rád, že nie som jediný zúfalý, ale samozrejme, že z objektívneho hľadiska to bolo hrozné. Bola to spoločná tragédia a celkom zaujímavý začiatok napínavého príbehu... Ja som zmeškal check-in, oni zmeškali boarding a keďže prišli o 5 minút neskôr ako mali, nemohli ich pustiť cez bránu.

Nuž a takto chodí u leteckých spoločností. Mňa odôvodnene nepustili cez check-in s čím plne súhlasím - prišiel som neskoro. Ako ďaleko som však bol od toho, či môžem vstúpiť do lietadla alebo nie? Jeden formulár vyplniteľný na internete (s osobnými údajmi, kde najosobnejšie je asi číslo pasu) a vytlačený hoci aj na zdrape papiera. Alebo: jeden vlak metra, ktorý som zmeškal vďaka dokonalému systému takmer nikdy nefungujúcich turniketov! Alebo: právomoc letušky opätovne otvoriť check-in. Ak to zoberieme z technického hľadiska je to 1 alebo 0 v databáze (či na to právomoc skutočne nemá, resp. má, nechcem polemizovať). Čo je však horšie - mojim spolucestujúcim zavreli bránu do lietadla pre nosom, aj keď tam boli podľa ich slov 5 minút pred oficiálnym zavretím brány. Výsledný efekt: lietadlo štartovalo o 10 minút skôr ako pôvodne malo a odhadujem, že tá spoločnosť sa po prílete do destinácie letu určite mohla aj naďalej pýšiť aj keď len štatistickým, ale pekne vyzerajúcim reklamným údajom, že je najpresnejšia na svete (v zmysle dodržiavania príletových časov). Tak či onak, v každom prípade ušetrili hmotnosť troch dospelých osôb a mohli sa radovať s ušetreného paliva. Kto by si povedal, že to môže zavážiť? Ja hovorím: áno, pri nízko-nákladových spoločnostiach určite. Ešte že sú presný a majú dobré meno u zákazníkov :)

Čo tam potom, veď sú najlacnejší, tak kašľať na to meno, nabudúce si opäť rezervujem lístok za 20E ale to už budem presný ja!

Typické Španielsko (decembrové postrehy)...

Som v Spanielsku. Hura, hura! Aj ked momentalne teplo nie je a mozno uz aj casom zacinam aj ja - tuto na dalekom juhu - pocitovat prichod zimy a Vianoc. Tak, nastal jeden s tych carovnych zimnych vecerov (vynimocne) a ja som sa rozhodol vyslat do sveta túto správu a podelit sa s Vami o moje poznania a zazitky na mojom studijnom programe v Spanielsku. O co sa jedna? No predsa Erasmus!

Aj ked som pisal, ze nastal jeden z tych krasnych zimnych vecerov, ked clovek radsej sedi v pekne v teple domova, a brazdi po internete, tak musim priznat ze december je to teda poriadne nezvycajny pre mna - typickeho stredo-europana, ktory je v svojich rodnych koncinach zvyknuty na poriadnu snehovu nadielku v tomto case. Teploty sa tu vo Valencii priemerne pohybuju stale okolo 18 stupnov cez den, a na slniecku sa este stale da chodit v kratkom rukave! Tak ano, a teraz chcem aby ste mi pekne zavideli :-) Opak je vsak pravdou. Mozte mi verit, ze po viac ako pol roku bez poriadneho babkinho kolaca alebo originalnych bryndzovych halusiek sa uz naozaj aj ja tesim na domov na moje nadherne rodne mestecko - Bardejov, ktore sa mi cim dalej od neho som a cim dlhsie, tym viac stava myslim.

Ale spat k Valencii.... Svoju cestu studiom som zvolil trosku nezvycajnu a v prvom semestri mozno trosku odbremenenu od roznych nepotrebnych predmetov, ktore kazdy na svojom studiu musime absolvovat. Pracujem (a v sucasnej dobe dost intenzivne) na EPS, co znamena European Project Semester. Je to nieco ako jeden velky predmet za 30 ECTS kreditov, kde sa studenti z celeho sveta podielame na vypracovani systemu, ktory by bol schopny automaticky ovladat robota v sklade (napriklad potravin) a premiestnovat rozne produkty na policky na zaklade informacii z databazy a jeho senzorov.

Takto som si dokazal uplne nadherne zorganizovat cas na spoznavanie spanielskej kultury, ludi, zvykov a vsetkeho ostatneho. A co by len spanielskej, ved Valencia je jedno obrovske mesto s takmer 2 milionmi obyvatelov, kde sa nachadzaju 4 univerzity. Preto je to aj take "male" studentske mesto a hlavne mesto Erasmu. Niekde som pocul o obrovskom pocte 20 000 Erasmus študentov (hadam si to pamatam presne).

Musim priznat, ze ked som prisiel do Spanielska, tak som bol na par dni velmi zaskoceny tym, ako Spanieli pristupuju k jednotlivym veciam. Hlavne v skole, bolo zo zaciatku potrebne vybavit neskutocne mnozstvo veci, ale vsetko trvalo hrozne dlho! Vtedy som sa naucil skutocny vyznam asi najpouzivanejsieho spanielskeho slovicka: "maňana", v preklade "zajtra" a volnym prekladom to znamena, ze vsetko urobim zajtra a ked nie zajtra, tak o tyzden. Proste maňana maňana,... a tak to co mohlo byt hned, trvalo nekonecne.

Ostatna vec a co je najkrajsia, pre niekoho mozno nepochopitelna na Spanielsku su casove pomery. Osobne sa mi este nestalo, aby sa vyucovacia hodina zacala presne v cas, kedy ma. Vzdy to bolo minimalne "akademickych" 10 minut neskor - cas pre polovicu triedy kym dojde, pokial ostatna polovica sa zbieha v priebehu dalsej polhodiny. Samozrejme nie je to takto vzdy, a neda sa takto skatulkovat vsetkych Spanielov, ale je to akasi charakteristicka crta, ktoru mozem z vlastnej skusenosti v mnoho pripadoch len a len potvrdit. Na jednej strane to ma vyhody. Napriklad ak sa vam podari prist neskor, nebude to az tak hrozne :-) :-) Nuz, ale raz sa mi podarilo cakat na konkretnu osobu 1 celu hodinu, a to bola z Kolumbie. Ludia sa v tom Spanielsku akosi rychlo aklimatizuju... preto sa vopred ospravedlnujem ak pridem niekedy v buducnosti na schodzku neskor - som poznamenany Spanielskom :-) Ale slubujem, ze sa budem snazit!

Co je vsak upne najkrajsie je "siesta"! Je to cas dna priblizne od 2pm do 4pm ked slnko najviac pali, clovek je po obede, taha ho na spanok a vychutnava si nic nerobenie! Proste, banky a obchody zatvorene, na ulici ani cloviecika, eklekticky jazdia v nocnych (20 az 30 minutovych) intervaloch, vsetko je totalne ale totalne v klude a proste sa oddychuje. A to povinne! No hroza, co poviete! :-D :-D :-D ...krasa!

Na zaver mam este jedno male zelanie. Je to Erasmus pre vas vsetkych! Kto nebol, mozno nepochopi, ale kto skusi, tak nezabudne! Hlavne je to len raz za zivot, ale nadherna skusenost! Keby nieco, zastihnete ma vo Valencii ;-)