Ako som za jeden den zmeškal metro, lietadlo a dva autobusy...

....ale ako to potom naozaj stálo za to! (časť 1.)


Opäť sa Vám hlásim zo Španielska. Som opäť bohatší o niekoľko nových skúseností a krásnych zážitkov, ktoré ma stretli na ceste životom a rád by som sa s vami o nich podelil.

Naplánovali sme si krásny výlet z Valencie do populárneho mesta na opačnom konci Španielska, nazvaného Santiago de Compostela. Ja - čistý Slovák, Valentina z Talianska a Theresa z Nemecka - všetci Erasmus študenti odhodlaný a pripravený podstúpiť nové zážitky, preskúmať nové mestá, spoznať novú krajinu a nových ľudí, ochutnať typické miestne jedlá a hlavne stretnúť našich dvoch kamarátov - Španielov - v už spomenutej destinácii - Santiagu. Takže celkom medzinárodná posádka. Áno, pripravený, ale nie tak úplne. Nuž, nech teraz príslovie hovorí za všetko. Hovorí sa, že "presnosť je výsada kráľov" a určite sa každý (tak ako ja) aspoň rád posnaží chodiť presne. No snažiť sa je jedna vec a vykonať druhá (nakoniec ako to s presnosťou chodí v Španielsku som rozoberal už dávnejšie). Verte mi, som veľmi rád keď stíham veci a deň mi vychádza naplánovaný s presnosťou na minúty, no tentoraz to s tou presnosťou nejak nevyšlo. Čo sa deje? Nestíhame! Nevadí, ja a Valentína vyrážame z domu a ideme chytať najbližšie metro na letisko, zatiaľ čo Theresa nás už pripravená vzlietnuť čaká na letisku (žeby nemecká precíznosť - asi to hrozné škatuľkovanie ľudí niekedy vychádza).

Zatiaľ čo my prichádzame na stanicu metra, jedno, smerujúce priamo na letisko, nám práve pred nosom ušlo. Moje poďakovanie v tejto chvíli patrí vynálezcovi turniketov, ktoré neslúžia na nič iné ako na spomalenie (ach, staré dobré metro v Prahe...) Nič to, počkáme chvíľočku, veď príde ďalšie. Keď som sa pozrel na informačnú tabuľu, zistil som, že z chvíľočky je pekných 20 minút. Keď som začal počítať minúty, zistil som, že situácia je viac ako kritická. Nesmelým hlasom som prehlásil: "Nuž, dneska asi nepoletíme!" Spočiatku som asi ani neveril vlastným slovám. Aj tak som však zaujal bezpečnostné opatrenia - hlavne nepozerať na hodinky, aby to neubehlo prirýchlo :) Neubránil som sa však a musel som kontrolovať aspoň každých tridsať sekúnd, či už náhodou nie je čas, aby to metro bolo už tu. A predstavte si, ono ešte meškalo a prišlo niekoľko minút po predpokladanom príchode. Vtedy som si to uvedomil. Naozaj nestíhame.

Postupne viac a viac dopovaný adrenalínom, ale určite ešte s chladnou hlavou som si cestou metrom začal v duchu nadávať (pre istotu po Slovensky - čo ak by som niečo povedal nahlas) na to ako je metro hrozne nespoľahlivé a ako v Španielsku všetko mešká a nikto a nič nechodí na čas. A teraz sme to boli my. A keďže som ešte predtým neletel zo Španielska, tak som si pre vlastné upokojenie začal vyvíjať teórie, že by aj to lietadlo mohlo meškať a že kľudne aj ten check-in by mohli zavrieť o niečo neskôr, keď už sme v tom Španielsku. Začal som však robiť predbežné opatrenia a snažil som sa skontaktovať moju spolucestujúcu Theresu, ktorá na nás už trpezlivo čakala na letisku. Neviem síce akým spôsobom ale nejako som vyprodukoval teóriu, ktorú som sa následne snažil vysvetliť v priebehu málo minút telefónneho hovoru limitovaného nedostatočným kreditom. Pokúšal som sa jej nahovoriť, nech prehovorí slečny (prípadne zapôsobí šarmom na pánov), ktorí kontrolujú check-in a vysvetlí im situáciu, že dvaja pasažieri (a teda my) dôjdu na letisko o 10 minút neskôr ako je pôvodný naplánovaný čas zavretia check-in-u. Nech len s tým zatvorením počkajú, že sme na ceste... a tu zrazu tú-tú-tú-tú...došiel kredit. Ostalo len dúfať, že to všetko pochopila a že to nejako dobre dopadne. Aspoň mi to vymýšľanie teórií skrátilo trošku čas; do letiska ešte tri zastávky...

...na tej poslednej ihneď po zastavení vlaku som rýchlo vybehol a snažil sa čo najskôr dostať k mojej leteckej spoločnosti. Spomalili ma opäť len tie hlúpe turnikety a zopár trúfalcov, ktorí sa snažili narušiť moju optimálnu bežeckú trasu smerom k check-in-u. Našiel som ho! Ale nebol to ani optimistický, ani povzbudzujúci pohľad. Rad pred ním je prázdny, nebolo tam ani človiečika, obrazovka s nápisom čísla letu vypnutá a sympatická slečna v modrom uzatvorila check-in danej spoločnosti a odchádza. Rýchlo, pôjdem jej vysvetliť svoju situáciu - musia predsa o mne vedieť! Lenže skôr ako som otvoril ústa ma sympatická slečna len upozornila, že check-in je zatvorený a že všetko mám riešiť cez hlavnú kanceláriu, ktorá bola našťastie hneď oproti. Oproti, ale narozdiel od check-in s dlhým radom ľudí čakajúcich na vyriešenie svojich vlastných a určite dosť kritických problémov. Chladná hlava mi hovorila, že ak tam každý stojí len tak pokojne, tak zaručene nemôžu mať akútny problém. A teda ten môj má určite vyššiu prioritu - mne to predsa letí o necelých 20 minút. Tak to teda spravím a následne som vysvetlil každému čo je vo veci a celkom zdvorilo tých zúfalcov - nie menších ako ja - predbehol.

Keď som sa konečne dostal ku okienku mohol som začať zúfalo obmäkčovať srdcia letušiek, aby ma ešte dodatočne zapísali, že poletím :) veď batožinu som nemal, tak ide v podstate o jeden klik na tlačítko OK v počítači! Nemožné - s odôvodnením, že databáza je uzatvorená a nedá sa s tým nič robiť! Nebola žiadna možnosť ako sa dostať na check-in a bez vytlačeného papiera ani za security zone. Pričom o tom, či budem letieť alebo nie rozhodoval len jeden hlúpy vytlačený papier s mojím menom a číslom pasu. Nie, nemyslím letenku. Stačil obyčajný papier vytlačený zo stránky aerolínií, aby som mohol prejsť cez letiskovú kontrolu. Nemal som ho a nemal som ani možnosť si ho vytlačiť. Bolo už neskoro.

Tiež som si myslel, že je to nemožné, ale stalo sa :) A ja si môžem dať ďalšiu čiarku! Po nejakých tých vlakoch, množstve autobusoch, električkách, metrách, a myslím, že aj kedysi ešte dávno na dovolenke s rodičmi už aj loď (čo ale nebolo mojím zavinením!) si konečne môžem pripísať na svoje konto už aj zmeškané lietadlo! Tak, bol to nízko-nákladový let za nejakú "zanedbateľnú" čiastku (20E) ale aj tak to zabolelo. Už možno ani nie kvôli tým peniazom, ale kvôli tomu, čo všetko bolo naplánované a chystal som sa prežiť krásny výlet so skvelými ľuďmi. Len ťažko som odchádzal od okienka leteckej spoločnosti a stále som nechcel uveriť, že to nie je technicky možné. V hlave sa mi preplietali všelijaké myšlienky, tie najmocnejšie boli vyprodukované teórie ako by som mohol ešte teoreticky obísť letiskovú kontrolu, ako by som im to s mojou skomolenou španielčinou určite vysvetlil. Ako len prejsť tú nielen pomyselnú čiaru bezpečnostnej kontroly, pretože všetko logické a racionálne som už dávno skúsil. Tieto pocity boli umocnené "krásnymi" spomienkami na odchádzajúce metro, zmeškané o tých pár kľúčových sekúnd...

Bol to ťažký boj. Lietadlo som predsa videl z okna, vedel som že je tam - že sa dá fyzicky stihnúť a to by som ani bežať nemusel (ako som pri väčšine iných dopravných prostriedkov bežne praktizoval). Vedel som, že mám naňho lístok (kdesi v počítači RyanAir), tak ma musia pustiť dnu! Išlo len o formálnu procedúru - check-in, ktorej neabsolvovanie je výsledkom, že nemám pre mňa v tej chvíli najdôležitejší papier života! Bojoval som sám so sebou. Došlo mi, že systém je proti mne, aj keď stále som ešte dúfal a čakal na zázrak. Samozrejme, že niekedy v tom hroznom súboji racionálnych a nereálnych nápadov som stihol ešte nakričať na dievčatá, aby sa len ponáhľali chytiť lietadlo a nemysleli na mňa. Že keď sa mi podarí obmäkčiť nejakú dušu krásnej letušky, tak že sa stretneme v lietadle. Oni mali tú dobrú výhodu, že absolvovali internetový check-in a mohli si kľúčový papier vytlačiť už doma. Tak mali čo ukázať a mohli pokojne ísť.

Odišli. Ostal som len ja. Aj keď obklopený množstvom ľudí, sám. Zo všetkej tej spleti bláznivých nápadov a niekedy poriadne odvážnych myšlienok ako sa dostať do lietadla, začali postupne víťaziť tie najrozumnejšie. Začal som sa zmierovať s realitou a rozmýšľať nad alternatívnou trasou skrz celé Španielsko. Auto, autobus, vlak alebo risknúť ďalšie lietadlo? To by už bolo asi ťažké zmeškať keďže som na letisku, pomyslel som si satiricky. Pozeral som sa na tabuľu s rozpismi letov, už ani neviem prečo. Len tak som sa chcel uistiť, či niečo neletí poblízko mojej destinácie a či moje pôvodné lietadlo skutočne odletí z Valencie. Veď predsa mohlo náhle začať snežiť :) keď už vo Valencii sneží tak často - raz za 100 rokov. Už som bol na odchode. A tu zrazu som nedokázal uveriť vlastným očiam! Neistou chôdzou, so so sklonenou hlavou a takmer slzami v očiach Valentína a Theresa kráčajú oproti mne. Postupne vychádzajú z bezpečnostnej zóny a registrujú moju prekvapenú tvár. Ich výrazy neboli príliš odlišné od môjho. Ani ja, ani oni, ani zamestnanci letiska v bezpečnostnej zóne, ba ani okolitý ľudia nechápali o čo ide. Veď predsa z bezpečnostnej zóny sa takto nedá vísť, nemôžeš sa vrátiť ak vstúpiš. Neviem ani či som sa v tom šoku dokázal spýtať čo sa stalo. Keď som sa dozvedel, že zmeškali lietadlo aj oni, bol som úplne prekvapený. Priznám sa, že sebecky aj trošku rád, že nie som jediný zúfalý, ale samozrejme, že z objektívneho hľadiska to bolo hrozné. Bola to spoločná tragédia a celkom zaujímavý začiatok napínavého príbehu... Ja som zmeškal check-in, oni zmeškali boarding a keďže prišli o 5 minút neskôr ako mali, nemohli ich pustiť cez bránu.

Nuž a takto chodí u leteckých spoločností. Mňa odôvodnene nepustili cez check-in s čím plne súhlasím - prišiel som neskoro. Ako ďaleko som však bol od toho, či môžem vstúpiť do lietadla alebo nie? Jeden formulár vyplniteľný na internete (s osobnými údajmi, kde najosobnejšie je asi číslo pasu) a vytlačený hoci aj na zdrape papiera. Alebo: jeden vlak metra, ktorý som zmeškal vďaka dokonalému systému takmer nikdy nefungujúcich turniketov! Alebo: právomoc letušky opätovne otvoriť check-in. Ak to zoberieme z technického hľadiska je to 1 alebo 0 v databáze (či na to právomoc skutočne nemá, resp. má, nechcem polemizovať). Čo je však horšie - mojim spolucestujúcim zavreli bránu do lietadla pre nosom, aj keď tam boli podľa ich slov 5 minút pred oficiálnym zavretím brány. Výsledný efekt: lietadlo štartovalo o 10 minút skôr ako pôvodne malo a odhadujem, že tá spoločnosť sa po prílete do destinácie letu určite mohla aj naďalej pýšiť aj keď len štatistickým, ale pekne vyzerajúcim reklamným údajom, že je najpresnejšia na svete (v zmysle dodržiavania príletových časov). Tak či onak, v každom prípade ušetrili hmotnosť troch dospelých osôb a mohli sa radovať s ušetreného paliva. Kto by si povedal, že to môže zavážiť? Ja hovorím: áno, pri nízko-nákladových spoločnostiach určite. Ešte že sú presný a majú dobré meno u zákazníkov :)

Čo tam potom, veď sú najlacnejší, tak kašľať na to meno, nabudúce si opäť rezervujem lístok za 20E ale to už budem presný ja!