Náhodný cestujúci - sa stretávajúci

Všetko sa to začalo naozaj nádherne. Len niekoľko dní pred plánovaným odjazdom som urobil definitívne rozhodnutie a celkom spontánne kúpil lístky na loď a vydal sa na cestu. Prvá medzi-destinácia Palma a potom cesta naprieč celým ostrovom Mallorca do turistickej oblasti nazvanej Cala Mandia. Už počas cesty som si vytvoril nejaké kontakty, keď som stretol 4 poľské dievčiny idúce niekde blízko mojej destinácie pracovať ako chyžné. Povedal som si veď prečo nie - sa nepustiť s nimi do rozhovoru a nudná cesta autobusom sa zmenila na zaujímavú konverzáciu. Na také prvotné "prelomenie ľadov" je veľmi účinné využiť zaujímavosť oboch slovanských jazykov. Takto sa dá celkom dobre zabaviť na rôznych poľských slovíčkach, kým oni sa bavia na pri výslovnosti našich slovenských alternatív. Aj keď sme poväčšine komunikovali v Angličtine, musím uznať, že so slovenskými a poľskými slovíčkami je naozaj sranda. Ešte nakoniec som si vypýtal aj číslo jednej z nich. Človek nikdy nevie, veď svet je malý a tieto dievčatá boli naozaj sympatické. Nakoniec sme boli od seba vzdialený len nejakých 15 km na ostrove. Myslem som, že sa im niekedy ozvem, ale neozval som sa. Možno nebol dôvod, nebol čas, nebola príležitosť...

Možno to je práve čaro náhodných stretnutí, keď sa dvaja náhodný stretávajúci sa venujú len sebe práve na náhodný počet minút, či hodín (prípadne až dní) a potom už nikdy viac nemajú to šťastie na seba naraziť... Práve vtedy som však 1,5 hodiny náhodného stretnutia hodnotil ako dostatočne dlhú chvíľu na to, aby som dal ďalšiemu stretnutiu šancu. Stretnutiu, ktoré by už nebolo inicializované náhodou, ale práve jedným z dotyčných, predtým náhodne sa stretávajúcich osôb, keďže sme si na seba dali telefónne kontakty. Takže poistka bola a ja som po výstupe v Porto Cristo mohol usmievavý pokračovať do konečného cieľa. Bol som opäť pozitívne naladený a otvorený ďalšiemu nehodnému stretnutiu.

Ešte pred nástupom do ďalšieho autobusu som spoznal sympatickú francúzsku slečnu, ktorá nebola v tejto oblasti ostrova až tak nová ako ja a predsa mi na moment pripadala viac stratená ako ja. Už asi tretím rokom chodila na rovnaké miesto na dovolenku, tento rok sama, ako vravela za účelom vypnúť mozog a oddýchnuť si, ďaleko od reality, ďaleko od práce a ďaleko od svojho každodenného života. Toto som v skutku nechápal, prečo by niekto chodil sám na dovolenku. Ja predsa od dovolenky očakávam úplne niečo iné. Práve spoznať nových ľudí, zabaviť sa a využiť všetky služby (hotela) naplno. Možno keď už nebudem študent a budem skutočne tvrdo pracovať a možno budem v slepých uličkách medzi vzťahmi alebo niečo podobné, budem chcieť byť len sám a vypnúť. Avšak teraz to bolo pre mňa nepochopiteľné, ale aj tak som to nechcel veľmi pitvať. Možno v skutku prežila nejaký kritický bod svojho života, tak prečo by to rozprávala nejakému 10 minútovému cudzincovi ako som bo v tej chvíli ja. A možno má len každý iné priority a je to celé jednoduchšie ako sa na prvý pohľad zdá.

Musím však uznať, že konverzácia bola opäť zaujímavá. Aj keď som teraz nemohol využiť blízkosť jazykov na prelomenie ľadov, keďže Slovenčina a Francúzština sú dva úplne odlišné jazyky, bolo veľmi zaujímavé ju počúvať. Najmä ten ostro badateľný francúzsky akcent v Angličtine mi pomohol uhádnuť a potvrdiť si, že je naozaj z Francúzka. Okrem toho, že som sa dozvedel ako sa povie, že sa vo francúzštine povie, že pršia žaby, keď prší naozaj veľa, dozvedel som sa, že býva v hoteli, ktorý susedí s mojím a pešo je vzdialený len nejakým 10 minút. Práve toľko mohol trvať aj náš rozhovor. Po ňom však neviem prečo som si kontakt nevzal.

A keď som vystúpil s toho posledného autobusu priamo v mojej konečnej destinácii, spýtal som sa sám seba: "Prečo?" Skutočne neviem. Veď som mohol. A takto si vytvoriť prvú oficiálnu kamarátku priamo no novom mieste. Možno to bolo tým, že naše náhodné stretnutie bolo naozaj veľmi krátke, možno to bolo faktom, že o pár dní dovolenku končila a človek predsa len zvažuje, či sa mu oplatí vytvoriť si priateľov na nejaké 2 či 3 dni. A možno to bolo faktom, nad ktorým som celý čas rozmýšľal v podvedomí, že chcela byť sama. Takže som sa celý čas upokojoval myšlienkou, že som jej naozaj nechcel kaziť plány a určite by bolo zbytočné zobrať si kontakt a tak som sa v celku zachoval dobre a ako ten najväčší gentleman.

Potom som si však uvedomil, že moje rozhodnutie bolo najviac ovplyvnené situáciou. Situáciou a okolitými podmienkami, za akých sme sa stretli. Povedal som si, že skutočne by sa neoplatilo spoznávať osobu, ktorá odíde z môjho života o 2 dni. A tak to bolo predurčené. Jednoducho prídu ďalší. Toto skutočne nedávalo zmysel. Ale je to tak. Ľudia si vyberajú ľudí nielen podľa osobnosti ale aj podľa okolností. Je to zlé? Myslím, že nie. Veď predsa najviac, čo môžem ďalšej osobe poskytnúť z môjho života, je môj drahocenný čas. A takáto investícia je veľmi drahá. V dnešnej dobe špeciálne, keď čas sú peniaze. Ale čoby len peniaze, ak zoberieme v úvahu, že čas na tejto prekrásnej planéte je nám ešte stále obmedzený. Nazval by som to prirodzeným (a na ospravedlnenie svojej osoby pozitívnym) egoizmom.