Cesta do USA

Hm, a tak som sa vydal na cestu... Môj prvý zaoceánsky výlet (zatiaľ viac menej najväčší zo všetkých) sa mohol pokojne začať.


View Larger Map

No, ale až taký pokojný začiatok to zase nebol! Skôr som to považoval za absolútne chaotické a hlavne rýchlo a čo najrýchlejšie zbalenie kufra a ešte rýchlejší štart na letisko. Áno, pražské letisko Ruzině 20 minút cesty predo mnou (cesta znázornená na druhej mape) a proti mne asi 30 minút do posledného checkinu.. Skutočne nejakým čudným riadením osudu človeku dôjde, že nestíha až nejako neskoro. U mňa to možno bolo spôsobné akousi cestovnou horúčkou, ak sa to dá tak vôbec nazvať, pretože trvala asi len dve hodiny. Teda práve ten čas, ktorý som potreboval na zbalenie svojich vecí a vybavene všetkých posledných formalít pri odchode z študentského internátu, na ktorý som si za ten rok pekne privykol a celkom si ho obľúbil... no a tou cestovnou horúčkou by sa hádam dalo len ospravedlniť to, že aj keď si človek všetko pekne naplánuje, tak jednoducho niektoré veci sa nedajú stihnúť. Takže čudné riadenie osudu, cestovná horúčka a samozrejme moja vyťaženosť - to všetko spôsobilo to, že som letel naozaj na poslednú chvíľu. Určite to nebola chyba vo mne, pretože ja - JA! - som si to dobre naplánoval :-)


View Larger Map


Nuž, bola to naozaj fuška, ale ja som to predsa len stihol! A to som do lietadla ani nenastupoval ako posledný - čestný cestujúci (no dobre, boli za mnou len akési starenky hovoriace anglicky)
Ale predsa - až v lietadle na mňa došiel ten vytúžený pocit úľavy. Snažím sa teraz spomenúť, čo to bol za pocit - napadá ma hádam len tá úľava z dobre dobehnutého autobusu či električky mestskej hromadnej dopravy. Ale nebolo to ono - bolo to 100 krát silnejšie. Veď som si až konečne vtedy uvedomil, že mám všetky skúšky zo školy spravené, posledná semestrálka odovzdaná pred necelými 10 hodinami, 3 hodiny spánku, 3 hodiny balenia a ja sedím v Airbuse A330 a k tomu ešte so šarmantnými francúzskymi letuškami. (Čo by si človek viac mohol priať?) Skutočne to nie je len ten dobehnutý autobus. Ale nie je ani dobehnuté lietadlo. Bola to úpne nová dimenzia predo mnou. Nový svet, nový kontinent, kam som mieril. Noví ľudia, nové zvyky, nová práca - iný spôsob života. Na chvíľu cez prázdniny prestanem byť študentom s študentskými povinnosťami a čaká ma práca plavčíka v USA. Idem do toho - už niet cesty späť. Som zaviazaný až po uši, som v dlhoch a predo mnou je neistých 11 týždňov... Ale predsa budú to samozrejme krásne prázdniny v novej krajine, novej kultúre ale tak ďaleko od domova. OK, pán pilot, môžeme ísť - cítim sa teda pripravený. A tak sme vzlietli najprv smer Paríž. A tak kým som si uvedomil, že by som mal fotiť, fotiť a fotiť, tak som sa ocitol už na Parížskom letisku. Preto tie fotky začínajú až tam:



















Krásna fotečka

Porovnanie veľkosti človek a turbíny



Konečne vzlietnutie z Paríža - už rovno do Washingtonu









A tu som prvý krát uvidel americkú zem. Som vonku pred letiskom len pár minút pred stretnutím so svojím budúcim šéfom.

Prvý západ Slnka tam. Naozaj krásne privítanie.